Silvia

Silvia

Jedného dňa za mnou prišla mladá žena. Sedela som na lavičke pred kostolom a čakala , kým sa deti dohrajú na neďalekom detskom ihrisku. Slušne sa pozdravila a prisadla si. Jej hlas mi bol veľmi známy aj keď jej tvár teda vôbec. Bola mladá, ale pôsobila staro a strhane. Zaujala ma jej prítomnosť o to viac, že ma po chvíli osvovila mojím menom. Pozrela som sa na ňu lepšie a kdesi tam hlboko v jej tmavomodrých očiach som spoznala osobu blízku spred desiatich rokov z doby, keď som si začala privyrábať najstarším remeslom. Na jej pravé meno som si ale nespomenula no slovo dalo slovo a nejak tak veľmi opatrne sme si našli spoločnú reč.

Ja vám ju teraz predstavím pretože si myslím, že jej príbeh by mohol byť pre mnohých z Vás zaujímavým ak nie aj poučným. Keď som sa s ňou zoznámola mala ledva sedemnásť rokov aj napriek tomu som ju stretla v situácii, kedy chcela ísť pracovať k nám do podniku na poskytovanie služieb spoločnosti pre pánsku spoločnosť. Mala som na starosti príjmanie a zaúčanie nových pracovníčok a tak nevediac kto príde na stretnutie, objednala som si kávu v jednom Bratislavskom obchodnom centre. Na hodinkách boli tri hodiny, nuž čas stretnutia nastal zazvonil mi telefon a ženský hlas mi oznámil, že už je tu. Poobzerala som sa a na znak pozdravu som zdvihla ruku. Slečna so širokym úsmevom, peknou čistou tvárou, naivnou iskrou v očiach a dlhými čiernymi vlasmi rázne vykročila k môjmu stolu.

Dobrý deň, volám sa Sylvia telefonovali sme spolu ohladom zamestnania. Príjemná, pekná vtipná. Povedala, že ma po osemnástke. Povedala, že už má skúsenosť s danou profesiou. Povedala mi mnoho a musím priznať že sa mi dostala pod kožu. Vzala som si od nej kontektné údaje vrátane občianskeho, ktorý ako som sa dozvedela o pár mesiacov nebol jej. Nechcela nikoho podviesť, alebo klamať jednoducho mala na to isté dôvody. Chela nastúpiť čo najskôr, nemala kde bývať na stetnutie prišla už aj s kufrom a príručnou batožinou. Tak sme ju teda naložili do auta a odviezli k nám. Sylvia bola veľmi pekná žienka útlej postavy a trošku introvertnej povahy. Nepustila k sebe hocikoho, málo rozprávala a keď tak len vecne a stručne. Taká bola ale len v sukromí pretože v pracovnej oblasti neboli na ňu sťažnosti. Ľudia ju mali radi.

Krátko na to čo k nám prišla stala sa najvychytenejšou dámou v okolí na nedostatok klientov sa nemohla sťažovať. Jedného dňa ale zaklopala na moje dvere. Pozvala som ju dnu. Nevedela som čo sa deje práve som sa zobudila. Poprosila som ju nech chvíľu počká kým sa opláchnem a hneď som pri nej. Posadila sa na postel a zahľadela sa do podlahy a veru tak ako som ju tam nechala tak som ju tam cca o patnásť minút aj našla v tej istej pozícii s tým istým pohľadom upreným kdesi ďaleko pomezdi dlaždičky. Naliala som nám vodu a sadla si k nej. Chytila som ju za ruku. Ona sa rozplakala a začala rozsiahly monológ plný strachu, výčitiek, trpkosti, sklamania a hanby.

Volám sa Táňa, pochádzam z malej dedinky pri hraniciach na východnom slovensku a dnes mám sedemnásť rokov. Mám už aj dieťa, má tri roky a vyrastá v detskom domove. Prehltla slzu a pokračovala. Mám piatich starších bratov. Nehneval sa na mňa ja som musela odtiaľ odísť. Nevedela som kam ísť a čo robiť. Z domu som ušla uprostred noci bosá a polonahá a len vďaka dobrým ľudom som v noci nezmrzla. Darovali mi šaty a topanky dali mi najesť a dali mi trochu peňazí na moju ďalšiu cestu. Sadla som si na stanicu a veľa hodín som tam presedela uvažovala kam ísť. Mala som pár kamarátok na juhu slovenska tak som zariskovala a počkala na prvý spoj , ktorý ma mal vytrhnúť z bezhraničnej situácie. Lístok až do ciela mi však z daných peňazí od záchrancov nevyšiel a tak ma autobus odviezol tak do dvoch tretín cesty. Znova som zostala sama navyše v cudzom meste. Skúsila som žobrať. Trvalo to dva dni kým sa nado mnou zľutovalo dostatok ľudí na to aby som sa mohla dostať za kamarátkou. Špinavá a hladná som si opäť kúpila lístok a dostavila sa do cieľa. Úspešne som vyhladala miesto kde kamarátka bývala. Unavená a zlomená som jej zazvonila na zvonček keď otvorila dvere premohli ma mdloby odpadla som. Prebrala som sa o pár minút u nej doma na posteli. Doniesla mi vodu a kúsok chleba. Nemala čas musela niekam ísť, ale mňa nechala spať v bezpečí za zatvorenými dverami niekde, kde sa môžete umyť a pokojne zaspať. Ani neviem ako a bolo ráno. Zobudila som sa na hrejivé lúče na mojej ruke dopadajúce cez poodchylenú roletu na okne. O chvíľu na to zahrkotali kľúče a kamarátka vošla do bytu značne unavená po prebdenej noci. Uvarila nám kávu a počkala kým začnem sama.

A tak som jej povedala o tom ako ma doma bratia zneužívali ako som otehotnela, porodila a vzdala sa dieťaťa. Ako ani potom doma teror neprestával. Ako pred tým rodičia zatvárali oči. Ako som nemala vychodiska a ušla som. A ako som sa dostala až sem. Ona povedala že síce rozumie, ale nevie mi poskytnúť dlhodobejší azyl a viac ako na dva tri týždne ostať nemôžem. Aj za takýchto okolností mi neskutočne odlahlo, mala som pokoj prístup na internet, stravu aj keď skromnú ale predsa stačilo mi to . Pár dní po tom ako som u nej zložila hlavu navštívil byt jeden pán. Nevedela som kto to je, kamoška nebola doma a on mal kľúče. Uvarila som mu kávu a on začal nadväzovať rozhovor. Vieš začal veľmi sladko, že mu kamarátka spomínala v akej som situácii a on by mi vedel pomôcť. Že som veľmi pekná a nemal by to byť problém. Povedal mi, že by mi dal nejaké peniaze keby som raz za čas obšťastnila nejakého z jeho kamarátov.

Vôbec som si nevedela predstaviť čo tým myslí, ale vedela som že čokolvek čo ma čaká bude iste lepšie ako to, čo som už zažila. Súhlasila som. Na druhý deň mi priviedol prvého. Bol to škaredý slyzký tlsťoch čo smrdel hnusne sladko a potom ani sa neumyl, nič nepovedal roztrhol na mne tričko, stiahol nohavičky a hnusne sa na mne vymršil. Netrvalo to dlho a potom mi bolo už úplne jedno koho mi priviedol, ponížená a špinavá som sa priznala kamarátke. Ona sa ma opýtala či mi tí muži niečo zaplatili a ja som jej povedala že za každeho mi ten pán vyplatil po 10€. Ona sa zhrozila vysvetlila mi že je to zneužívanie a ak mi už nevadí nechávať sa pošpiniť týmto spôsobom, dá sa to aj inak a tak aby som z toho mala aj nejaký ten úžitok. Spolu sme prezreli internetové stránky erotických salónov a vybrali pár do ktorých sme zavolali. Kamarátka mi dala nejaké pekné oblečenie na cestu a stravu a šla som na stretnutie. Stretla som sa s tebou a presvedčila ťa aby si ma vzala. Občiansky preukaz mi tiež dala ona. Pred časom starý stratila dala si urobiť nový a potom opäť našla ten starý. Náš plán bol síce naivný, ale dobrý aspoň za daných okolností. Prijala si ma. Dala si mi najesť postarala si sa o mňa, pridelila mi izbu a predstavila v kolektíve spôsobom aby ma prijali.

Všetci ste tu na mňa dobrý a ústretový, ale ja sa musím priznať a aj keď možno nemám právo po tých klamstvách potrebujem pomoc. Zmĺkla. Ja som nevedela čo na to povedať. Uvedomila som si, že predo mnou sedí veľmi neštasné dieťa. Vedela som že som porušila zákon tým že som ju sem priviedla a vedela som aj, že v tomto momente nevydám ani hláska. Bolo mi na plač.

Zrazu som si uvedomila ľahkovážnosť môjho rozhodnutia začať a zotrvať v tomto biznise. Aká som bola hlúpa keď som si myslela, že práve tie moje dôvody ma oprávňujú, alebo skôr ospravedlňujú moju voľbu. Jej plač prerušil moje úvahy pokračovala ďalej vo svojej bolestnej spovedi. Vieš ja som nemala v prevencii žiadne skúsenosti, či skúsenosti. Ty si bola prvá čo ma upozornila na nutnosť ochrany a ja sa obávam že je už neskoro. Určite mi niečo je a ja sa bojím ísť k lekárovi. Nemám doklady a keby som ich aj mala, lekár by ma asi nevyšetril hrozne sa bojím že mi niečo zistí, ale ešte viac sa bojím že ma vrátia domov. Ja neviem čo mám robiť. Bolo to ťažké počúvať a bolo ešte ťažšie jej nejak pomôcť, ale zohnali sme jej lekára ten ju vyšetril a testy ukázali že dievča má pohlavnú chorobu. Dlhodobé užívanie liekov, kontroly, absencia pohlavného styku atd no nič príjemné.

Poskytli sme jej izbu v firemnom byte a prácu za nájom a stravu ako upratovačka kým sa nepozbiera. Stálo veľa úsilia vybaviť to. Po dvoch mesiacoch od nás ale ušla. Asi jej nestačilo to čo tam mala, to sme nevedeli. Mrzelo nás to, ale aj taký je život. Vždy som si ju pamätala ako pekné mladé dievča. Dnes vedľa mňa sedí troska so zjazvenou tvárou, kosť a koža, riedke vlasy, pár chýbajúcich zubov. Náznak toho ako kedysi vyzerala má kdesi hlboko v očiach. Dozvedám sa ako to nezvládla a ušla na ulicu ako žobrala ako aj napriek chorobe zarábala popri ceste, ako ju veľakrat namiesto vyplatenia zbili, ako ju raz jedna taká dobrá duša vzala do zahraničia a tam ju uväznili v jednej izbe, ako musela špiniť do vedra, ako ju tým parkrát obliali, ako na ňu chodili muži močiť, ako ju chodili v skupinách znásilňovať, ako ju uviazali aby ju osprchovali hadicou so studenou vodou. Rôzne druhy teroru a násilia. Je mi z toho zle, nechcem si ani predstaviť hrôzy s akými sa musela stretnúť, ani tú bolesť pri tých všetkých praktikách. Mučili ju bitkou, elektrinou, roznymi nástrojmi či pomôckami. Pustili ju až keď už na tom bola veľmi zle, mala infekcie v ranách od pút, hnilo na nej mäso. Raz ju odviazali a vyhodili niekde na smetisku. Najskôr si mysleli že tam niekde ticho zomrie. Ale ona prežila, našla ju jedna žena, zavolala zložky, vzali ju do nemocnice a neskôr na psych. vyšetrenie, nebola však schopná rozprávať, len ticho civela do steny. Po mnohých mesiacoch prehovorila – lekári vyriešili tlmočnika a dopracovali sa že je slovenka. Vypovedala. Úrady jej pomohli naspäť na slovensko, tu jej vybavili miesto v azylovom dome kde sa dala ako tak dohromady. Ja neviem ako ma dnes našla. Po toľkých rokoch.

Už mám rodinu, manžela a deti. Len veľmi zriedka si spomeniem na svoju minulosť a teraz niečo z nej sedí vedľa mňa na lavičke. Povedala mi to všetko a nedokázala pri tom vyroniť ani slzu. Bolo mi jej ľúto, predstavila som si čím všetkým prešla a ako vlastne chcela len pokojný život ale vybrala si zlú cestu. Myslela si, že ide tou ľahšou ale dopadla zle. Ona sa z toho už nikdy nevylieči . Nikdy nebude mať deti, nieje schopná normálnej mimiky či dotyku, vyzerá akoby stále bola uväznená kdesi tam v sebe. Viete vždy je tu cesta ako skončiť len to treba urobiť kým je ešte čas a možnosť.

pozn. webmaster : Silvia spáchala po traumách zo zdravotného stavu, zneužívania a beznádeje samovraždu skokom z mosta.

2018-02-04T14:43:30+00:00 By |prostitúcia|0 Comments

O autorovi:

V sex biznise som bola 7 rokov, viem o čom to je

Napíšte komentár

Overovací kód *